modrydrak

Je jar roku 2027. Práve som si kúpil nový oblek, čierny s jemným prúžkom. Chcel by som vyzerať na fotografiách dobre aby bola na mňa moja mama hrdá. Dostať ocenenie od premiéra Šimečku sa nevidí každý deň. Pripravil som si aj veľkú trikolóru na klopňu saka, aby vynikla. Šimečku má rada. Po protestoch v roku 2025, keď sa na Slovensku uskutočnili predčasné voľby zostavil väčšinovú vládu. Opozícia dlho bojovala proti Ficovi a vtedajšej koalícii a nakoniec uspela.

Začínam byť nervózny, chvíľa keď si preberiem ocenenie sa blíži. Zrazu stojím oproti pánovi premiérovi. Trocha sa mi chveje telo keď preberám cenu. Naťahuje ruku a v tom momente tú svoju sťahujem. Nepodal som mu ju. Jemne sa pousmeje. Teraz prichádza moja chvíľa slávy, pomyslím si. Blesky fotoaparátov, kamery a nastavené telefóny. Vychádzam z budovy a čakám že mi niekto z novinárov položí otázku prečo som to spravil. V duchu mám pripravenú odpoveď – pán premiér vyhral podľa mňa voľby klamstvom, keď burcoval ľudí s tým, že Fico a Smer chcú aby Slovensko vystúpilo z EÚ a NATO, že nás chce uniesť z Európy. Ale vláda padla a podľa mňa Šimečka vyhral voľby na základe tejto lži. Lebo ako som hľadal tak som hľadal, Fico ani Smer nikdy nič také nepovedali, práve naopak.

Čakám na svojich pätnásť minút slávy, na DenníkN, SME, Aktuality. Chcem sa vyjadriť do médií. Chcem byť medzi mojimi spolužiakmi hviezda. Nič.

Po týždni som konečne našiel článok so svojim menom. Mama nemala radosť. Písalo sa tam, že takto sa slušný človek nespráva, že som prosmerácky, s ruskou trikolórou na hrudi, čo je jasný znak toho, že adorujem agresora. Aj keď trikolóra je môjho dedka, ktorý ju má od novembra 1989. Som vraj hlúpy a nevychovaný. Nie som hrdina. A niečo také sa premiérovi nerobí.