Máme vysoké nároky na služby, na ľudí, na všetko okolo nás. Vysoké nároky na obsluhu v reštauráciách a v obchodoch. Máme vysoké nároky pri nákupe koberca či chladničky. Pri výmene kotla chceme odborníka. Máme vysoké nároky aj na seba. Žijeme zdravšie, jeme zdravšie, študujeme, športujeme. Chceme mať lepšie a väčšie auto, mobil, televízor. Máme nároky na naše deti. Chceme, aby študovali, aby sa z nich raz stali inžinieri, právnici, lekári. Máme nároky na zamestnancov, na kolegov, máme nároky na manželky a manželov. A je to fajn a tak to má byť. Tak čo sa stalo, že naše nároky klesli na minimum, či už pri voľbe poslancov mesta, Národnej Rady, predsedov kraja, primátorov, Ústavných činiteľov? Prestali sme požadovať odbornosť a pri našom rozhodovaní nám stačí pekný billboard. Prečo nemáme nároky na tých , ktorí priamo ovplyvňujú náš život? Stačí, že je poslanec „nezávislý“ a ideme ho voliť. Naozaj to stačí? Je to preto, že už roky a roky vyberáme len z toho čo nám „podsunú“? Naozaj nie je iná možnosť, iný spôsob výberu? Dostali sme sa do stavu apatie, preto, že sa každé 4 roky rozhodujeme medzi menším zlom a väčším zlom? Stačí nám tak málo, lebo nie je z čoho vyberať? Pozrime sa na „panoptikum“ poslancov, či už z radov opozície alebo koalície. Ruku na srdce a úprimne, nemali by sme mať väčšie nároky?
Stratili sme smer a víziu. Nie je tu nikto, kto by svojou mravnou a intelektuálnou autoritou zjednotil rozdelený národ. Nie je tu nikto, kto by bol pre svoje kvality rešpektovaný aj u oponentov. Nie je tu nikto, kto by tomuto národu ukázal cestu a cieľ, kto by ho spojil pre dobrú vec. Nikto, za koho by ľudia boli ochotný obetovať všetko, ak bude treba. Nie je tu nikto, kto by svojou osobnosťou strhol davy a povedal, že za nimi stojí a že jeho úlohou je robiť všetko preto, aby zabezpečil lepšiu budúcnosť, nám a našim deťom. Nie je tu človek, ktorý keď vstúpi na ulicu , ľudia vytvoria dav a spontánne začnú tlieskať. Človek, ktorý diplomaciou zabezpečí rast a prosperitu bez toho, aby sa musel skláňať a ohýbať chrbát. Niekto, kto bude obhajovať záujmy nášho štátu, našich ľudí a bude sa za nich biť, kdekoľvek na svete.
Možno, že skutočné osobnosti tvorí len pohnutá doba. Že sa rodia len v časoch, keď sa prepisujú dejiny. Možno až vtedy sa ukáže veľkosť a charakter človeka. Zažil som 3 štátne zriadenia, ČSSR, ČSFR a SR. Ale, ešte som žiaľ, nezažil ŠTÁTNIKA. Niekoho, komu by sme my všetci, chceli postaviť Mohylu na Bradle.